|
ÚVOD
>> PRÍBEHY ZO ŽIVOTA
>> O
JANKOVI A MARIENKE
O
Jankovi a Marienke
Kde
bolo, tam bolo, kde kvety kvitli a stromy rástli, žili raz
dvaja neposedno - neposlušní súrodenci. Bývali v paneláku
s rodičmi a psom Ajíkom.
„Au,
Jano, neťahaj ma za vrkoč!” pišťala Jankova rozmaznaná sestra
Marienka. „Poviem to mame, požalujem na teba!”
„Nepožaluješ,
lebo ťa budem potom stále volať Marišá, Marišá...”
„Nié,
nevolaj ma tak!”
„Marišá,
Marišá”
„Nié,
nevolaj ma tak.”
„Marišá.
Marišá!”
„Ale,
no tak, Janko, nesmieš robiť svojej sestre stále zle. Choď sa
radšej pohrať s autíčkami alebo.... choď navštíviť starú
mamu. Zoberieš aj Ajíka a Marienku a starká sa poteší,
že vás uvidí.“
„Ále,
mne sa nechce, ja sa idem radšej pohrať na Playstation.“
„No,
ako chceš, pôjdem teda s Marienkou ja a jej dá potom
babička čokoládu aj za teba.“
„No
tak dobre. Idem. Choď zavolať Marienu a povedz jej, nech si
švihne a nech zoberie aj Aja a mobil.“ odpovedal Janko,
ktorého túžba po sladkej čokoláde a babičkinom koláči
sa tak prehĺbila, že sa mu začali slinky zbiehať. Vedel, že
babička každý piatok upečie vynikajúcu čokoládovo-ovocnú
tortu a táto myšlienka sa mu tak zapáčila, že začal kuť
plán ako Marienku
stratiť.
Keď
mamička Majku vychystala, do ruky jej vložila Ajkovo vodidlo,
pustili sa súrodenci pomedzi paneláky
za babičkou. Bývala na druhom konci mesta. Idú, idú až i prídu
v meste velikom k tej zastávke, čo sa chodí k babke
busíkom. Zrazu sa však
spustila metelica - chumelica a Janko s Marienkou nevedeli
ani kde sú, ani čí sú.
„Skúsim
zavolať ocovi, nech pre nás príde,“ precedil Janko cez šál,
spod ktorého ho bolo ledva vidieť. „No, a to je koniec. Nemám
signál, sieť je preťažená a je mi zima. Marienka, kde
si?“ to bolo po prvý raz, čo Janko nazval Marienku Marienkou a nie
Majou, Marišou a Mariškou.
„Tu
som, Janíčko, ale Ajík ma ťahá a nevládzem ho zastaviť.“
V
tom momente sa zrazu-odrazu zjavila pred deťmi chalúpka. Janko ako
správny chlap chytil Ajka za vodidlo, Marienku za ruku a vykročil
ku dverám chalúpky... |
