Nebolo
to v krajine, kde sa piesok lial, voda sypala. Nebolo to ani za siedmimi
horami, za siedmimi dolami, či siedmimi vodami. Bolo to v celkom obyčajnej
krajine, kde žili v jednom meste
samé motýle.
Medzi
nimi vynikali zvlášť lenivý motýľ Praclík a usilovná Perla.
Za
panovníka si však zvolili namysleného Rikyho. Na počesť nového kráľa
usporiadali ples. Všetky motýle, ktoré tam prišli, mali krásne šaty. Ale jeden
tak tam chýbal. Bol to Praclík, ktorý práve zaspal na svojej teplej piecke. Keď
sa prebral, uvedomil si, že je ples a vyfintil sa. Len čo priletel na
bál, prestala hrať hudba, skončila
tancovačka a aj Riky sa prestal usmievať. Všetko stíchlo a kráľ
zvolal: ,,Keďže si prišiel neskoro na bál, musíš ísť do sveta. Vráť sa až
vtedy, keď sa odnaučíš meškať.“ A tak si do batôžka smutný Praclík zbalil
chlieb a fotky na pamiatku. Keď odlietal, povedal: ,,Dovidenia, možno sa
už nikdy nevrátim.“
Preletel hustým lesom, až sa dostal k mlynu.
V mlyne sa naučil mlieť múku, starať sa o zvieratá a o mlynárove
deti. Každé ráno chlebík s maslom, pohár mlieka a svinkám suchú
kukuricu. Na obed posúchy a na večeru pohár teplučkého mlieka. A to
všetko načas. Pri hrách s deťmi sa naučil tanec, ktorý sa volal mlynársky.
Takto uplynul rok služby. Doobeda práca, poobede zábava.
Po
Praclíkovom návrate sa všetky motýle chceli niečo opýtať. Rikymu sa to nepozdávalo, ale zaujímalo ho to tiež. Po
obede na lúčke sa stretli všetky motýle a Praclík začal tancovať. Potom sa
k nemu pridali aj ostatní. Túto radosť pretrhol Riky a povedal: ,,Som
zvedavý, či si sa odnaučil meškať.“ ,,Odnaučil,“ začervenal sa Praclík, ale
Riky mu nedal pokoj a povedal: ,,Príď pred moje sídlo ráno o pol
šiestej.“ Praclík prišiel a spýtal sa: ,,Čo potrebuješ?“ A on na to:
,,Nauč ma ten tanec a ja ti dám, čo chceš. “
Riky sa
napokon – po dlhom nácviku – tanec naučil. Praclík si od neho vyžiadal mlyn
a sľúbil: ,,Aj mlieť ťa naučím!“