O Janíčkovi a Marienke
Kde bolo, tam bolo, kde kvety
kvitli a stromy rástli, žili raz dvaja neposedno - neposlušní súrodenci.
Bývali v paneláku s rodičmi a psom Ajíkom.
„Au, Jano, neťahaj ma za vrkoč!”
pišťala Jankova rozmaznaná sestra Marienka. „Poviem to mame, požalujem na
teba!”
„Nepožaluješ, lebo ťa budem
potom stále volať Marišá, Marišá...”
„Nié,
nevolaj ma tak!”
„Marišá, Marišá”
„Nié, nevolaj ma tak.”
„Marišá. Marišá!”
„Ale, no tak, Janko, nesmieš
robiť svojej sestre stále zle. Choď sa radšej pohrať s autíčkami alebo....
choď navštíviť starú mamu. Zoberieš aj Ajíka a Marienku a starká sa
poteší, že vás uvidí.“
„Ále, mne sa nechce, ja sa
idem radšej pohrať na Playstation.“
„No, ako chceš, pôjdem teda
s Marienkou ja a jej dá potom babička čokoládu aj za teba.“
„No tak dobre. Idem. Choď
zavolať Marienu a povedz jej, nech si švihne a nech zoberie aj Aja
a mobil.“ odpovedal Janko, ktorého túžba po sladkej čokoláde
a babičkinom koláči sa tak prehĺbila, že sa mu začali slinky zbiehať.
Vedel, že babička každý piatok upečie vynikajúcu čokoládovo-ovocnú tortu
a táto myšlienka sa mu tak zapáčila, že začal kuť plán ako Marienku stratiť.
Keď mamička Majku vychystala,
do ruky jej vložila Ajkovo vodidlo, pustili sa súrodenci pomedzi paneláky za babičkou. Bývala na druhom konci mesta.
Idú, idú až i prídu v meste velikom k tej zastávke, čo sa chodí
k babke busíkom. Zrazu sa však
spustila metelica - chumelica a Janko s Marienkou nevedeli ani kde
sú, ani čí sú.
„Skúsim zavolať ocovi, nech
pre nás príde,“ precedil Janko cez šál, spod ktorého ho bolo ledva vidieť. „No,
a to je koniec. Nemám signál, sieť je preťažená a je mi zima.
Marienka, kde si?“ to bolo po prvý raz, čo Janko nazval Marienku Marienkou
a nie Majou, Marišou a Mariškou.
„Tu som, Janíčko, ale Ajík ma
ťahá a nevládzem ho zastaviť.“
V tom momente sa zrazu-odrazu
zjavila pred deťmi chalúpka. Janko ako správny chlap chytil Ajka za vodidlo,
Marienku za ruku a vykročil ku dverám chalúpky...