Rozbité okná
V jednom meste bola ulica. Na tej
ulici stál dom. V tom dome býval Tomáško.
Tomáško nemohol obsedieť na mieste,
a preto stále vymýšľal všelijaké huncútstva. Vždy v pondelok vyviedol
niečo v parku, v utorok doma, v stredu niečo na ulici, vo
štvrtok a v sobotu u kamaráta Michala a piatok
i nedeľu vyvádzal u babky na dedine. V záhrade polámal mamičke
všetky červené ruže, doma zničil otcov klavír, v parku lavičku,
u Michala rozbil vzácnu vázu, no a u babičky zhodil luster, keď
sa naň vešal ako opica.
Tomášova mama sa už aj bála zdvihnúť
telefón, aby nemusela obhajovať toho svojho šibala Tomáša. Vo štvrtok večer
zvonil telefón tak dlho, až napokon zdvihol slúchadlo otec.
„Prosím, pri telefóne magister Žižka. Kto
volá?“ začal.
„Magister Žižka, tu Nováková, matka Michala
Nováka,“ zakričala do slúchadla.
„ Čo potrebujete?“ pokračoval tichšie otec.
„Chcem od vás ďalšie tri stovky!“ pokračovala
vážnym hlasom.
„Pani Nováková, za to rozbité okno som vám
už predsa zaplatil alebo nie?“ zvýšil hlas už aj otecko.
„V kuchyni áno,
ale v detskej izbe zatiaľ nie!“
„Za to, čo spraví váš syn Michal, ja
nemôžem,“ oznámil rozzúrenej pani Novákovej nemenej rozzúrený obhajca Tomáša.
„To je pravda, ale to okno rozbil Tomáš, váš
Tomáš. Hrali sa na Indiánov a...“
„Dobre, dobre. Peniaze vám donesie moja
žena. Ešte niečo? Ak nie, tak dopočutia,“ skočil jej do reči otec.
No a vtedy sa to začalo... Otec si
zavolal Tomáša, nadelil mu päť dní bez počítača a začal mu dohovárať. To
trvalo približne dve hodiny a potom...
„Ocinko, ja ti sľubujem, že to už nikdy viac
nespravím a sľubujem, že vás s mamičkou budem už vždy
poslúchať!“ sľuboval Tomáš.
Otecko sa pobral do kuchyne a Tomáš
zatiaľ vymýšľal nové huncútstva.