Dyňové strašidlo
Na okraji
mesta uprostred veľkej záhrady stál biely domček v ktorom bývala
rodina Bodkovcov.
Pani Bodková
mala dve deti. Na trhu im kúpila staré hračky, ktoré sa rozhodla sama
opraviť a urobiť nimi radosť svojim deťom.
Medzi
hračkami bola bábika s roztrhnutými šatami, Pinocchio so zlomeným
nosom, ružové prasiatko s odbitým ňufáčikom, cínoví
vojačikovia bez zbraní a macko Uško s odtrhnutým uškom.
Nikto z rodiny
netušil, že v noci, keď všetci spia, hračky ožívajú
a rozprávajú sa.
Blížil sa
Halloween a Bodkovci sa vybrali na halloweenskú párty.
Pobalili sa a už bolo počuť iba
štrngot kľúčov a vrzgnutie bránky. Dom zostal prázdny
a tichý. Ticho prerušovalo iba chrapkanie spiacich hračiek. Tento
sladký spánok narušil neznámy buchot z povaly.
Prvá sa
zobudila bábika. Vydesene pozerala na povalu a premýšľala, čo za
nezbedníka sa skrýva na povale. Prenikavý hrmot zobudil aj ostatných kamarátov.
„Čo je
to ? Kto je to ?“ mrmlal rozospatý Pinocchio .
„To neviem,
ale viem, kde je. Na povale. Asi strašidlo!“ šepkala bábika.
„Možno sa ti
to len zdalo,“ zívlo ružové prasiatko.
„Nie, nezdalo,“ trvala na svojom bábika.
Prehovorila
ostatné hračky, aby išli spoločne preskúmať povalu. Ako prvý
išiel Pinocchio, lebo bolo známe, že sa nikdy nebál. Tvrdil to o sebe on
sám. Za ním nasledovala bábika, prasiatko, macko Uško, a cínoví
vojačikovia. Potichučky sa zakrádali po schodoch na povalu.
Opatrne
nadvihli vráta a nakukli do tmavého podkrovia. Hrôza, čo tam
zbadali!!! Velikánsku kopu svietiacich dýň, v ktorých sa mrvilo malé
čudo.
„Rýchlo,
preč! Utekajme!“ skríklo ružové prasiatko.
„Kým si nás
všimne,“ dodali vydesení vojačikovia bez zbraní.
Neskoro.
Strašidlo ich už objavilo. Obrátilo sa k nim a oslepilo ich svetlom
z veľkej dyne.
„Nebojte sa, ja som a som dyňový duch,“ prehovorilo
strašidlo.
„Práve preto
sa ťa bojíme,“ bojazlivo odpovedala bábika.
„Strááááááášnééé sáááá bojíméééééé,“
pišťalo ružové prasiatko a triaslo sa. „Nemusíte sa obávať,“
usmial sa . „Priletel som sem komínom, aby som
deťom prichystal dyne na Halloween. Musím sa však s vami
rozlúčiť, lebo všetky tieto dyne musia byť do rána roznesené
dobrým deťom.“
Hračky
sa mu ponúkli pomáhať pri roznášaní dýň.
bol takýmto návrhom nadšený a bez váhania
ich zobral na lietajúci koberec.
Tíško leteli
nad mestom a roznášali svietiace dyne do okien domov, kde bývali
hračky. Duchovi sa poďakovali za krásny výlet a dohodli sa
s ním, že o rok sa u nich znova zastaví.
Unavení po
namáhavej noci hneď zaspali, a keď sa ráno zobudili, nevedeli,
či sa im to snívalo, alebo sa to stalo naozaj. Z pochybnosti ich vyviedla
obrovská svietiaca dyňa v okne ich domčeka. Najväčším
prekvapením však bolo zistenie, že sa z nich vďaka ich novému
priateľovi stali nové hračky.