O Miškovi – tučniakovi
Na severnom póle žila rodinka. Bola to rodinka tučniakov.
Tvorila ju mamina Eleonóra, otec Jožko a synček Miško.
Každé
ráno musel Miško vstávať, aby si mohol uloviť rybku. Nikdy sa mu ale vstávať
nechcelo! No a aj dnešný deň to nebolo inak. „Ále, mami, mne sa nechce
ešte vstávať. Veď je sobota!“ povedal synček ospalo. „Nezívaj a choď
uloviť dobré raňajky, my s ockom sme veľmi hladní. Vieš, že ocko je chorý
a aj mňa chrípka chytá. No tak šup, šup a von z postele!“
povedala mama a už mu brala perinu. Malý Miško chtiac-nechtiac vstal.
„Počúvaj dobre, Michal, dones tuniaka, päť sleďov
a zo dvadsať sardiniek. To bude stačiť. Dnes k nám príde Miška aj
s rodinou! Všetko musí byť perfektné!“
„Idem,
idem!“ zakričal Miško. On bol do Mišky totiž zaľúbený. Ako tak išiel po
ľadových kryhách a pozeral sa po eskymáckych domčekoch, ktoré volali iglu,
spadol do vody. Stúpil na tenkú kryhu a tá sa zlomila. „Bŕŕŕ, ale je tu
zima, ale aspoň sa okúpem, nech pred Miškou voniam.“
***
„Hostina
je hotová,“ zakričala mama chlapcom.
„Mami,
mami a kedy prídu hostia?“
„Tučniačik,
o chvíľu sú tu.“ Vtom sa ozval zvonček.
„No,
rýchlo otvorte!“ zahlásila mama. Miško otvoril.
„Ahoj!“
pekne pozdravil.
„Ahoj,
Mišiačik,“ povedala Miša a na líce mu vtisla bozk. Mišo sa začervenal.
Cítil sa čudne, lebo predtým mu nikto nedal pusu. Keď sa všetci napapali, Miško
sa s Miškou išiel hrať.
„Ja
sa schovám a ty ma hľadaj!“ rozhodla Michala.
***
Po
tomto dni sa Miško tešil na každé ráno, pretože s Miškou sa stali
najlepšími kamarátmi.