Bol 23.
december.
„Blížia
sa Vianoce!“ skríkla mama Veverica. Krik zobudil Vevericinho syna - Chvostíka.
Pri raňajkách stále rozmýšľal, čo to znamená - Vianoce. „Mamička to asi nebude vedieť,“
povedal si malý veveričiak. „Popýtam sa u susedov,“ rozhodol sa
o chvíľu.
Pátranie
sa začalo. Zliezol zo stromu za ujom
Jazvecom. „Ujo Jazvec, zobuďte sa!“ „Čo sa deje?“ spýtal sa starý jazvec
ospalo. „Prosím vás, poviete mi, čo sú to Vianoce?“ Ale ujo Jazvec neodpovedal,
lebo opäť zaspal. Nemalo význam budiť ho.
Chvostík
vyliezol z nory a vyšplhal sa na lipu. Tu, v teplom hniezde,
bývali sýkorky. Sýkorky mu vyštebotali, že na Vianoce im ľudia dávajú na
konáriky rôzne koláče.
Posledná
Chvostíkova zastávka bola u výra Oskara. „Ja som samotár, neviem čo sú to
Vianoce,“ povedal Oskar Chvostíkovi.
Veveričiak sa vrátil domov a tváril sa veľmi smutne.
„Čo sa ti stalo?“ spýtala sa mama. „Nikto mi nevedel povedať, čo sú Vianoce,“
odpovedal. „To je jednoduché, je to sviatok, ktorý sa má tráviť s rodinou.
Všade by mal byť pokoj a mier. Oslavujeme ich preto, lebo sa vtedy narodil
Veverko. Na Štedrý deň, to je zajtra, nosí Veverko oriešky všetkým dobrým
veveričkám a veveričiakom. Iné zvieratká oslavujú zasa narodenie niekoho
zo svojho druhu,“ vysvetlila mu mamina.
Bolo už
veľa hodín, malý Chvostík si išiel spokojný ľahnúť do postieľky a dúfal,
že mu Veverko prinesie veľa orieškov.